Ako stopovať a surfovať v Európe I.

Autor: Radovan Burdej | 2.1.2011 o 4:22 | (upravené 2.1.2011 o 4:57) Karma článku: 12,17 | Prečítané:  7439x

Nasledujúce riadky sú o tom ako precestovať pomocou stopovania  a couchsurfingu časť Európy. O tom ako sme s partiou kamarátov zrealizovali pôvodný plán výletu Bratislava - Amsterdam stopom tam a späť, ktorý sa postupne rozšíril o pláž pri La Manche a Paríž a nakoniec mal dokopy dĺžku viac ako 3600 kilometrov.

trasa výletutrasa výletumaps.google.com

1. Prečo stop a čo je to couchsurfing?

Ak ste ešte nikdy nestopovali, berte to tak, že ste ešte nespoznali veľmi zaujímavý spôsob cestovania. Prečo teda stopovať? Som študent s relatívne obmedzeným fondom na cestovanie, a preto aj pred týmto výletom sme sa dohodli, že ho vyskúšame spraviť s čo najnižším rozpočtom. Niektorí z nás to nakoniec dali za celkom zaujímavé čiastky vzhľadom k precestovanej vzdialenosti, trvaniu cesty a množstvu zažitého. Finančný faktor teda zohráva dôležitú úlohu, keď si zvolíte stopovanie. Vo svojom prípade by som mu pripísal tak 50%. Druhá polovica je zážitkový a faktor dobra.

Cestovanie vlakom alebo busom (autom) je v porovnaní so stopom neporovnateľná nuda. Vždy keď  Vám zastaví nejaký vodič je to príjemný pocit, hlavne keď už stojíte pri ceste nejakú chvíľu (špeciálne keď prší - to sa na druhej strane pri iných spôsoboch cestovania stať nemôže, ale aspoň nie je nuda). Existujú dva spôsoby stopovania, a to bez tabuľky alebo s ňou. Niekedy je lepší jeden, inokedy druhý. Pri tabuľke s nápisom cieľového alebo najbližšieho mesta v určitej vzdialenosti, si niektorí vodiči povedia, že oni až tam nejdú, ale pritom možno idú správnym smerom povedzme 50 km, kde cestou môže byť oveľa lepší spot (miesto na stopovanie - uchýlim sa občas k týmto anglikanizmom, často sme ich používali). Pri obyčajnom palci bez tabuľky zas niektorí nezastanú, lebo sa im nechce pýtať kam vlastne idete. Ak by som to zhrnul je to v podstate jedno, lebo keď niekto chce vziať stopára zastane tak či tak, aj keď nejaké ovplyvnenia v závislosti od spôsobu môžu byť a preto sme to zvykli striedať.

To je teda prvá zaujímavá vec neistota a dobrý pocit keď konečne niekto zastane (predovšetkým keď z nejakého dôvodu aktuálny spot je zlý a nikto nezastáva). Druhá pozitívna vec je následná komunikácia s vodičom. Pri cestovateľskom stopovaní je nadlho o čom rozprávať. Poviete aké máte plány, pričom miera prekvapenia  je vždy veľká, či už 100 km za Bratislavou kvôli tomu, že ešte nás čaká nejaký ten km do Amsterdamu a späť, alebo v polovici cesty, fú už máme za sebou 2000 km a čaká nás toľko isto. Konverzácia s vodičom je teda fakt v drvivej väčšine príjemná a veľa krát sa dozviete veľmi zaujímavé veci, názory a vnímanie miestnych ich krajiny, vnímanie Európy ako takej, sociálnej situácie, to, že ste prví stopári, ktorých kedy zobrali.

Ad faktor dobra. Z osobnej skúsenosti (dokopy som prestopoval na Slovensku a v Európe niekoľko tisíc km) sa vždy (až na veľmi zriedkavé výnimky) stretnete s ľuďmi, ktorí zastavia z dvoch základných dôvodov. V asi polovici prípadov kvôli tomu, že idú sami a chcú sa s niekým cestou porozprávať, druhá časť kvôli tomu, že čisto chcú urobiť niečo dobré, dobrý skutok. Veľa ľudí tvrdí, že stopovanie je nebezpečné. Tiež si to myslím v prípade, že stopuje jedno dievča prípadne, dve. Neviem si ale predstaviť, čo sa môže stať trojici (2 chlapci a 1 baba, čo bolo náš prípad na tomto tripe). Podľa mojej skúsenosti (cez stovka rôznych stopov dokopy) zastavujú fakt len veľmi pozitívni a dobrí ľudia.

Pred tým ako som sa vybral na opisovaný výlet, som síce mal k predpokladanej  vzdialenosti rešpekt, nemal som však strach, lebo som si bol istý, že je to zvládnuteľné. V lete (´10) v jeho prvej polke, som stihol za týždeň Trenčín - Krakov - Varšava a späť (800km), a ďalší týždeň  Levice - Balaton - Ljubljana - Terst - Benátky a späť (1600km).

Ak ste pri nadpise tejto časti váhali čo znamená slovo couchsurfing, v skratke to skúsim vysvetliť. Couchsurfing je spôsob cestovania (pre niektorých života), ktorého hlavný princíp je v cestovaní a spoznávaní ľudí iným spôsobom. Je to stránka www.couchsurfing.org, ktorá združuje ľudí z celého sveta, ktorí v meste (alebo kdekoľvek), kde bývajú poskytujú bezplatné ubytovanie ostatným členom tejto stránky. Ale vôbec to nie je len o ubytovaní. Hlavne o tom, že týmto návštevníkom ukážu svoje mesto z pohľadu domorodca, prevedú ich miestami, kam by sa bežne turista nedostal, poukazujú zaujímavosti mesta, porozprávajú sa, vymenia životné skúsenosti. Každý má na stránke vytvorený profil s množstvom informácii o sebe, fotkami. Dôveryhodnosť je zabezpečená referenciami, ktoré si po „surfovaní" navzájom host (domáci) a surfer (cestujúci) vymieňajú (viac ako 98% pozitívnych). Existujú ľudia čo hlavne hostujú, a takto spoznávajú rôznych zaujímavých ľudí z blízkeho i ďalekého zahraničia, alebo skôr cestujú  a funguje to v opačnom garde. Tak ako som písal, že stopárom zastavujú hlavne pozitívni ľudia, tak pri couchsurferoch je toto tvrdenie úplne výstižné. Couchsurfing teda tvoril tiež časť (v prípade tohto tripu nie najmarkantnejšiu) spôsobu  zvládnutia nášho výletu.

2. Z Bratislavy do Prahy

Cieľom tripu je Amsterdam a späť, ideme piati z Bratislavy (Trnavy), plán je celý výlet stopom. Predpokladaná dĺžka trvania 2 týždne, vzdialenosť cez 2000 km.

celá trasa tripu

 

 

Ja nakoniec opúšťam Bratislavu o 5 dní skôr, dohodnutý, že so zvyškom sa stretnem v Prahe. Moju výbavu zatiaľ tvorí samonafukovacia podložka a malý batoh. Podarilo sa mi s tým prežiť celý trip, stan som zdieľal s kamarátmi.

Najlepším spôsobom ako sa dostať z BA do Prahy, je podľa mňa spot pri poslednej benzínke Slovnaft smerom na Brno. Stačí ísť mhd okolo tesco lamač a vystúpiť asi dve zastávky ďalej. Stopujem odtiaľ do Prahy teraz druhý krát, ale prvý krát s vedomím, že mám pred sebou asi trojtýždňové putovanie Európou. Zaujímavý pocit. Začínam stopovať okolo 11tej a napriek mojim očakávaniam ľahkého stopu po prvej skúsenosti, to až také jednoduché nie je. Stojím tam možno aj  hodinu, sám, takže celkom aj nuda a začína dosť nepríjemne poprchávať, čiže so začiatkom cesty nie som až tak spokojný. Po chvíli sa však usmialo na mňa šťastie v podobe prvého stopu tripu. Zastavuje mi mladý típek a hovorí mi, že ma zobral hlavne kvôli tomu, že začína pršať a  zvykne brať stopárov. Dobrý človek. Je jedným z prvých, ktorých oboznamujem so svojím (naším) zamýšľaným plánom o Amsterdame.

Tento stop ma vyhadzuje v Brne na celkom fajnom mieste na stopovanie odkiaľ idú všetky autá na Prahu. Krásny spot, jediným jeho problémom je, že aj keď tu autá idú 50kou je to označené ako diaľnica. Stál som tam asi päť minút a verím, že v priebehu ďalších piatich by som bol niečo chytil. Čo čert nechcel, po chvíľke namiesto stopa zočím dodávku s nápisom „Pomáhat a chránit". To už viem, že už je zle, keďže samozrejme v skoro celej Európe sa na diaľnici stopovať nesmie. Myslím si však, že ako už niekoľkokrát predtým, skončím len s napomenutím a budem stopovať ďalej. Český policajt sa však rozhodol ochrániť ma pred chytením stopa s tým, že okamžite občiansky a 5 minút čo ho ukecávam, si seriózne myslím, že veľmi rýchlo sa skončilo moje lacné cestovanie, keď mi vysvetľuje, že za tú pokutu čo mi vypíše som mohol byť v Prahe lietadlom. Nakoniec ho našťastie uhovorím, ale fakt s pocitom, že veľmi tesne. Výsledok je ten, že prichádzam o super spot a musím som ísť kilometer späť pred značku diaľnica.

Keď tam už po ďalších 2 hodinách začínam naberať čierne myšlienky, kamión, ktorý ledva stopujem, lebo na zastavenie tam veľa priestoru nemá, mi zastavuje a už viem, že za 3 hodiny  som v Prahe. Kamionista je príjemný človek, počúva AC/DC a rozpráva mi všeličo o magnetoch na vecičkách čo merajú kamiónom koľko km spravia za deň, aby nemuseli dať pauzu a o tom odkiaľ sa v Európe hlavne vozia mandarinky. Cesta kamiónom po diaľnici Brno - Praha je zaujímavá, lebo kvôli tým panelom vo veľkej časti cesty skáčete na sedačke. Do Prahy idem za bratom stráviť tam 5 dní užívaním super počasia. Leto tam je veľmi pekné, lebo fest veľa vecí je na pozretie zadarmo, rôzne koncerty za free.

Po skvelých piatich pražských dňoch a dostávam sa ku dňu, keď sa stretávam s mojimi budúcimi spolupútnikmi, z ktorých poznám vlastne len jedno dievča. S ňou som absolvoval 2 týždne predtým Benátky a späť stopom. Zvyšok sú jej 3 kamaráti a jedna kamarátka.

Kým sa dáme na druhý deň dokopy po kalbe predchádzajúci večer, je už poobedie. Prejdeme metrom celú Prahu, lebo podľa www.hitchwiki.org (veľmi užitočný nástroj pre stopárov) je jeden z dobrých spotov od nákupného centra v Prahe (s Teskom, nepamätám si už názov)  smerom na Drážďany. Tam ešte obohacujem svoju výbavu o  kvalitný spacák tesko v hodnote 180 Czk.

3. Z Prahy do Nemecka

Potom konečne prichádza stopovanie. Našu päticu rozdeľujeme na pár a moju trojicu  = 2 chalani a baba. V tejto trojici sme potom prestopovali komplet celý trip. Zaujímavé na stopovaní v takomto počte je fakt, že do osobného auta (nemôže nás zobrať dodávka alebo kamión, ktoré robia rýchlo veľké vzdialenosti) nás môže zobrať, len vodič, ktorý ide úplne sám. To teda znižuje naše šance na úspech.

Na prvom spote, už rozdelení na 3ku a 2ku, čakáme možno 30 minút (všetky tieto časy sú už kvôli odstupu času trochu  skreslené).

Prvé spoločné stopnutie však predbieha všetky moje očakávania. Lebo auto čo nám zastavuje, nie je nič horšie ako špička BMW M5 (507k). Z tohto stopu som ja osobne nadšený, lebo típek je veľmi sympatický finančný poradca a evidentne má rád svoje auto. Jediné čo ľutujem je, že je to  v čase relatívne zaplnenej diaľnice. Napriek tomu nám predvádza  neuveriteľnú akceleráciu a maximálku cez 250 km/h. Cestou sa zastavujeme ešte v nejakom jeho vidieckom dome a pomáhame mu vyložiť veci z auta. Potom nás odváža ešte asi 40 km navyše, kam už nešiel, aby sme mali spot na benzínke. Super.

Ďalší stop je nemenej zaujímavý. Po pár minútach stopovania na výjazde z pumpy pri diaľnici (kde sme samozrejme skúšame stopnúť aj autá na diaľnici) nám nezastavuje nikto iný ako dvojica, s ktorou sme sa rozdelili. Tak utvárame rekord v počte ľudí v aute, keď sa vzadu tlačíme až štyria. Tento stop nás dováža až pár km pred česko-nemeckú hranicu, na nie veľmi dobré miesto vedľa diaľnice. K tomuto stopu sa mi ešte viaže, že pri výstupe z neho mi padá na zem môj kompakt a môžem sa rozlúčiť s fotením tripu, ktorý sa ledva začal.

obr 1

 

Tu stopujeme dvojka a naša trojka v asi 200 metrovom rozostupe, dosť neúspešne, lebo už aj čas je pokročilý, zvečerieva sa, poprchuje (obr.1) a nejako nikto nie a nie zastať. Nakoniec spomaľuje nejaký japončík v dodávke, ktorý ale môže zobrať len dvoch ľudí, tak berie mňa a Zuzku. Igor  tam ostáva, že skúsi stopovať ďalej. Dorozumievanie s japončíkom, je dosť ťažké, lebo moja nemčina je veľmi slabučká a jeho o nič lepšia. Nakoniec nás necháva na odpočívadle len pár km pred odbočkou na Drážďany. Škoda, že to, že to bolo ozaj blízko sme zistili, až na druhý deň, lebo už bola noc.

S týmto bodom mám spojený dosť adrenalínový zážitok. Spočíva v tom, že aj keď nevieme ako ďaleko je tá odbočka, aj tak sa rozhodneme, že to skúsime dať peši. Tak vykročíme po krajnici diaľnice (neskôr za zvodidlami), aby sme po asi 200 metroch spozorovali, že o ďalších 300 metrov blikajú policajné majáky. Chvíľku váhame, že čo teraz, potom pokračujeme. To nás omrzí po pár metroch, keď sa od toho miesta smerom k nám začína pohybovať niekoľko svetielok bateriek. Neveríme, že je možné, aby to boli nemeckí fízli, ale hneď ako si uvedomujeme, že to fakt, ideme smerom späť k odpočívadlu. Na to baterky zrýchľujú naším smerom. Vedľa zvodidiel je mierny svah s vysokou trávou kadiaľ po chvíľke bežíme, lebo baterky mieria rýchlo naším smerom. Dobiehame naspäť na odpočívadlo, sadáme si tam na lavičky do tmy a čakáme, čo sa bude diať. Fízli prečesávajú komplet ten briežok, čo bol veľa diaľnice, a svietia aj na pole za ním. Postupne prídu aj s autom, ktoré tam toho pol kilometra cúva k odpočívadlu. Ešte chvíľu sliedia pár metrov od nás a pár krát sa prevezú okolo autom, ale nejako im nenapadne pozrieť sa do stredu, kde sme my. Tak ticho sedíme neveriac, že to hľadajú nás a hútajúc, aké sú asi tak v Nemecku sankcie za stopovanie na diaľnici a utekanie pred fízlami. Po niekoľkých ďalších „príjemných" minútach v strese nakoniec odchádzajú. Neskôr som sa dopočul, že nemeckí vodiči „bonzujú" chodcov na diaľnici, kvôli bezpečnosti.

Akurát nám píše Igor, že jeho stop vyhodil na tej odbočke, ku ktorej sme sa chceli dostať, že máme ísť za ním. To sa nám, ale pochopiteľne po predchádzajúcom zážitku vôbec nechce, a tak príde on späť za nami.  Rozkladáme v tme náš dvojmiestny stan, traja si doň ľahneme, nastavíme budíky na ranné vstávanie a ideme spať. Prvý deň úspešne za nami.

Skoro ráno sa vydávame asi kilometrovým úsekom diaľnice slušne za zvodidlami smerom na odbočku na Drážďany. Neďaleko sú hneď prvé domy. V Dresden máme dohodnutého prvého hosta. Pôvodne nás mal prenocovať všetkých piatich, ale naša zvyšná dvojka chytila stop spred hraníc až priamo do Berlína (čo bola naša nasledujúca zastávka), tak to využili a šli rovno tam. My sme mali nášho hosta v Dresden dohodnutého už na predchádzajúci deň, máme teda malé omeškanie a spanie v stane namiesto postele, ale zas zážitok s fízlami.

V Dresden prichádzajú menšie problémy s komunikáciou, lebo z našej party len ja viem pár slov po nemecky. Stačí nám to však nato, aby nám prvá postaršia teta na otázku, či je možné ísť načierno mhd povedala, že v žiadnom prípade. Drvivú väčšinu výletu vo všetkých mestách totiž šetríme aj na lístkoch na mhd a jazdíme za free. V Nemecku však naopak vačšinou lístok máme. Kupujeme si teda nejaký akciový skupinový lístok a ideme hľadať nášho hosta. To je prvýkrát, keď zhosťujem úlohy navigátora a môžem s pýchou povedať, že celý zostávajúci čas výletu úspešne navigujem, hľadám cesty a najlepšie spoty. Po nájdení prvého marketu, zistení, že ceny sú rovnaké ako na Slovensku, kupujeme prvé raňajky a na prvom vhodnom mieste usporadúvame piknik.

V  priebehu chvíle nachádzame adresu s naším hostom (luxusne blízko centra). Je to študentský internát. Klopeme na dvere izby, v ktorej však objavujeme len veľmi milú frajerku nášho hostiteľa. Tu by som ilustroval dôveru couchsurferov, lebo baba tam len ešte kus doupratovala, a dala nám kľúče, že Michal (náš host, študent, pohostinný Poliak) je v škole, ale že sa máme cítiť ako doma a že ona si musí ísť niečo vybaviť. Necháva nás tam so všetkými jeho vecami a kľúčom, že keď budeme odchádzať tak máme zamknúť. Skladáme naše stuffy a hor sa obzerať Dresden, pekné počasie je vonku. Dresden (ľahšie sa mi to píše ako Drážďany) je pekné mesto a v tom počasí aj pekne vyzerá. Pamiatky ako v podstate všade v európskych historických mestách, historické centrum relatívne malé, takže ani veľmi nevyužívame náš lístok na mhd.

Oveľa zaujímavejší je večer. Po príchode na intrák sa konečne zoznamujeme s Michalom, skvelým couchsurferom, ktorý nás berie na alternatívnu študentskú párty na streche squatu v centre. Michal od nás dostáva fľašku spišskej (je dobrým zvykom dať couchsurferovi za pohostinnosť nejaký darček, najlepšie spojený s vašou krajinou). Celkom dobre sa darí nášmu tímu v stolnofutbalom turnaji, čo sa tam poriada. Sú tu hlavne Nemci, všetci vedia anglicky, tak nie je problém (obr. 2). Je to opäť zaujímavý pocit stáť na streche domu na párty s rôznymi študentami s fľaškou piva v ruke, hovoriť o našich plánoch cesty. Potom ešte stíhame inú erazmácku párty v meste, kde stretávame aj jednu Slovenku. Nadránom prichádzame na intrák, s tým, že chceme skoro vstávať, lebo na druhý deň máme už dohodnutú couchsurferku v Berlíne. Vstať sa nám podarí až doobedu, plán na vstávanie o siedmej ráno trochu zlyháva.

Obr. 2

Vyčíham na hitchwiki spot na smer Berlín, pred poslednou benzínkou tým smerom. Ešte efektívnejší spôsob stopovania, je pýtať sa priamo vodičov na pumpe, či nás nevezmú. Jedna baba, čo sme ju stretli pri čakaní, tak našla stop hneď. Osobne sa mi to nezdá až taký dobrý spôsob. Radšej som keď si človek dobrovoľne vyberie zastať. Ešte k tomu keď sme traja.

 

Obr. 3

Tu čakáme asi  hodinu (obr. 3). Zastavuje nám medzičasom típek, ktorý by nás zobral za nejaký príspevok na benzín, ale to odmietame s tým, že to dáme normálnym stopom (tento systém prispievania na cestu je v Nemecku bežný). Potom zastavuje Nemec, ktorý nevie ani ceknúť anglicky, horko-ťažko sa s ním dohodujem, že nás vezme. Nakoniec nás berie do polovice cesty do Berlína, cesta s ním nie je veľmi príjemná, lebo stále melie niečo po nemecky, na čo mu len prikyvujem, že „Ja, Ja, Ja" a rozumiem som mu len, že „Tankenstelle".  Tam, kde nás vysadzuje, zaknihujeme jeden z najrýchlejších stopov, keď nám zastavuje nejaký herec, ktorý vie anglicky a vo voľnom čase robí klauna deťom v nemocniciach. Divadelník, sympatický človek. Vyhadzuje nás strategicky na zastávke širšieho systému metra Berlína, a tak, keďže sme trochu v časovom strese kvôli stretku s našou nasledujúcou hostkyňou, sa rýchlo dostávame, až do centra, kam potrebujeme.

Pre Kate, keďže nám došli fľašky spišskej, kupujeme orchideu s našimi podpismi, lebo keď prichádzame, nie je na byte, má tam len dve milé Nemky, ktoré tiež hosťuje. Rýchlo si u nej varíme cestoviny a čím skôr sa poberáme poznávať Berlín. Z prvého cieľa, berlínskeho múru, sa nám podarí nájsť len útržky v modernom centre. Do zotmenia toho veľa vidieť nestíhame. Berlín je jediné mesto na tripe, kde si vegetariánka Zuzka v mekáči môže dať Vegieburger. Už ho potom nikde inde nemajú. Metro chodí cez víkend aj v noci. Keď sa nadránom vraciame, ideme v úplne zafajčenom vozni plnom mladých ľudí, kde sa pije a naplno púšťa hudba. Sme trochu prekvapení, nato, že sme v Nemecku.

Ďalší deň vstávame dosť skoro. Chceme čím viac stihnúť, v ten istý deň máme v pláne pokračovať v ceste. Zoznamujeme sa aj s Kate. Je sympatická, ale nejako extra sa nestíhame zblížiť. Hrala dávnejšie v rodinnom nemeckom seriáli Marienhof, čiže „slávny" host. Neďaleko jej bytu je veľmi pekná synagóga (jeden z naj kostolov tripu, a to sme ich pozreli hodne, obr. 4). Majú tam aj jablká za free. Vlastne myslím euro za jedno jablko ako príspevok. Ja však vychytávam akciu dve jablká za 20 centov, nikto to nekontroluje.

Stihneme väčšinu dôležitých pamiatok Berlína. Myslím. Aspoň zvonku. Čo sa oplatí pozrieť, je pamätník venovaný židom. Také z mramorových kvádrov bludisko spravené. Viem si predstaviť, že Nemci musia mať zvláštny pocit, keď sa prechádzajú jeho tesnými uličkami (obr. 5).

 

 

Obr. 4Obr. 5

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

4. Po Berlíne smer Amsterdam

Zhodujeme sa, že dve polky dňa nám na Berlín stačia, tak sa lúčime s Kate a nechávame si poradiť spot na smer Holandsko. Kate nikdy nestopovala, a ten spot je náhodný a nie veľmi dobrý. Dokonca ešte aj mravce tam na nás útočia, niet si kam veci zložiť. Čím skôr sa odtiaľ chceme dostať. Je to zjazd na diaľnicu, niet veľmi kde zastať. Máme po niekoľkých dňoch stopovania vytvorené pravidlo, že väčšinou tretie auto, čo nám zastane nás aj vezme. Prvé, druhé je také čo sa nás pýta, že či nám pomôže pár km alebo ktorým smerom vlastne ideme,  a tretie je zvyčajne to naše. Je to také vtipné pravidlo, ale fakt často vychádza.

Po asi 10 minútach máme stopa. Veľmi zhovorčivého. A kým moji kamoši unavení spia vzadu, ja s ním rozoberám smerovanie únie. Veľký eurooptimista, rozpráva mi všeličo zaujímavé o nemeckom zdravotnom systéme a jeho cene. Je to chirurg, prišíva ľuďom odrezané prsty a ruky. Prekvapuje ma info, po akom dlhom čase sa to ešte dá prišiť, aby bola plná funkčnosť. Z Berlína sme začali stopovať asi po 14tej. Keď mu hovorím, že dnes by sme radi boli v Amsterdame, smeje sa a hovorí, že to je malá šanca. Pôvodný plán bol síce z Berlína ešte ísť cestou do Hamburgu na rybí trh, ale nakoniec sa nám to zdá priveľká obchádzka.

Vysadzuje nás v polovici cesty k holandským hraniciam na veľkej pumpe, lebo ide len do Hannoveru (200km od Berlína). Praje nám veľa štastia a myslím, že nám prial dobre. Len si na tej pumpe načapujeme vodu (celý trip si čapujeme vodu na pumpách a všelikade kde je za free) a prejdeme pár desiatok metrov smerom k výjazdu z pumpy. Hovoríme si, že ideme niečo zjesť a pri tom budeme stopovať. Po minúte prvé auto čo ide, spomaľuje pri nás, my neveriaci, že nie je možné, ale potom pokračuje pár metrov ďalej a tam stojí. Tak stopujeme  ďalej, ale vychádza Poliak z toho auta, čo spomalilo a že kam ideme. Po chvíľke hútania nad jeho mapami zisťujeme, že on ide do južného Belgicka, tak nás hneď aj berie. Tento stop bol jeden z najrýchlejšie stopnutých a zobral nás niekoľko sto km.

Celí radi naskakujeme, a boli by sme dali Berlín - holandské hranice v skvelom čase, nebyť „kóriek" (kolóna po poľsky - slovo mi je dobre známe ešte zo stopovania z Poľska) na diaľnici. Nedarí sa nám zistiť čo típek robí v Belgicku, lebo na to, že tam robí už tretí rok, vie veľmi slabo po anglicky. Ak si niekto myslí, že komunikovať po poľsky je jednoduché, tak pokiaľ nie ste z východu alebo  severu Slovenska, tak nie, nie je. Celú cestu mu síce reve hudba, ale všetci sme dostatočne unavení na to, aby sme pospávali napriek tomu, a aj napriek pravidelne sa opakujúcim výbuchom niekde vnútri jeho auta na plyn. Nakoniec prekvapujúco šťastne prichádzame do Holandska, kde nás vykladá na pumpe za Eindhovenom smerom na Amsterdam. Je jedným z nemála stopov, ktorý kvôli nám spraví dosť km preňho nesprávnym smerom, len aby sme mali lepšiu polohu na pokračovanie.

Tú noc teda nocujeme asi 70 km pred Amterdamom. Zaspávame s pocitom, že hoci sme to nedali z Berlína za jeden deň, na ďalší začíname stopovať do prvého hlavného cieľa, kde sa náme stretnúť aj s našou zvyšnou dvojkou kamarátov, ktorí sú už tam.

 

Obr. 6

 

 

pokračovanie v ďalšej časti

Verejná galéria (aj keď nie ste na FB) s pár fotkami z úplne celého výletu:

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?